RUDOLF BARANOVIČ – SKRYTÝ TALENT STREETFOTOGRAFIE

Černobílý svět fotografie je velmi specifický – záleží více než na čemkoliv jiném na emocích a na výrazu lidí na fotografiích. Nejen o tom, jak zachytit ten správný okamžik jsme mluvili s Rudolfem Baranovičem.

V současnosti pracujete ve velké společnosti, která prodává elektroniku. Co kromě samotné techniky má tato práce společného s fotografováním?

Vždy to bolo o vzťahu k ľuďom. Od detstva ma priťahovali záujmové skupiny, vždy som sa s nimi rád stretával a niečo spoluorganizoval. Moje životné krédo bolo nebyť sám. Niekedy to bolo ťažké, ale sám som vyhľadával spoločnosť. A postupne som prišiel na to, že bez ľudí neviem existovať. Aj keď taká prechádzka po lese je fajn, no bez spoločnosti to nie je ono, a to ovplyvnilo aj moju prácu.

Na začiatku som sa trápil aj s výberom zamestnania, študoval som stavbárčinu. Potom bola založená na Slovensku veľká spoločnosť predávajúca elektroniku. Bola to pre mňa výzva. Začal som v nej pracovať ako predajca, neskôr ako tréner a školiteľ a v súčasnosti ako vedúci oddelenia webového obsahu. Prešiel som si rôzne pozície. Či už ako predajca, školiteľ, tréner ale aj ako vedúci oddelenia som našiel v práci naplnenie, vždy som chcel totiž pracovať s ľuďmi.

Dříve jste se v prodejně elektroniky věnoval zesilovačům a videu a následně teprve fotoaparátům. Jak vnímáte rozmach videa v současné době, je pro vás fotoaparát pouze nástrojem k fotografování, nebo koketujete i s videem?

Pred pár rokmi začal výrazne klesať predaj amatérskych videokamier, čo by mohlo pre nezainteresovaného znamenať, že ľudia sa prestali o natáčanie videa zaujímať. Opak je pravdou, video sa začalo presadzovať v kompaktných zariadeniach ako sú mobilné telefóny a fotoaparáty a to sa amatérom veľmi páčilo, mať jedno zariadenie, ktoré bude multifunkčné a všade ho môžu mať so sebou. Práve preto sa naopak video medzi ľuďmi stalo ešte viac obľúbené.

To isté sa stalo aj s fotografiou, keďže dnes nájdete slušnú kvalitu fotoaparátu aj v mobilných zariadeniach, ľudia fotia všade a takmer všetko, čo okolo seba vidia. Ja som si video užil dostatočne v dobe amatérskych videokamier, ale len v podobe rodinného videa. Nikdy ma to neposúvalo ďalej smerom k umeleckej tvorbe videa. Naopak fotografia, akonáhle som sa do nej ponoril viac, tak ma stále viac oslovovala ako tvorba, ktorou sa môžem prezentovať formou, ktorá mi najviac sedí.

Co bylo tím momentem, který Vás přivedl k focení? Pamatujete si na něj?

Už v detstve ma fascinoval fotoaparát môjho otca, obdivoval som staré fotografie a pohľadnice, dokázal som dlhé hodiny stráviť ich pozeraním. Návrat k fotografii nastal až keď som začal pracovať ako predajca elektroniky. A ten posledný impulz bol, keď som sa dostal k môjmu prvému profi kompaktu, vtedy ma to začalo nesmierne baviť.

Naplno fotíte teprve šest let, byly nějké jiné „analogové“ začátky vaší fotografické tvorby, nebo je pro vás vyvolávání fotek v temné komoře velkou neznámou?

Ani nie naplno 6 rokov, ale skôr je to tak, že posledných 6 rokov si viac uvedomujem čo chcem ľuďom prostredníctvom fotografie povedať. Celé to začalo už dobe analógu, vlastnil som šikovný kompakt Olympus mju II a pred ním boli aj rôzne iné, prevažne automatické fotoaparáty. Dokonca sa mi aj ako malému chlapcovi páčil fotoaparát, ktorý vlastnil môj otec a obdivoval som tú krásnu kovovú konštrukciu s množstvom koliesok, pár razy som si ho dovolil vytiahnuť ho zo skrine a otvoriť to nádherné hnedé kožené púzdro a obdivovať tú krásnu konštrukciu. Fotiť s ním som mal zakázané, otec sa oňho veľmi bál. Škoda že neviem, aký model to bol a kde skončil.

Niekedy okolo roku 2000, keď som ako predajca elektrotechniky s obdivom sledoval prerod analógovej fotografie na digitálnu som si povedal, že je načase si nejaký zaobstarať. Neviem ktorý bol úplne prvý, ale každopádne ma priťahovali tzv. profesionálne kompakty, z ktorých si veľmi spomínam na Canon PowerShot Pro1, ktorý mám ešte odložený. Ale perfektné boli aj kompakty od iných spoločností, veľmi rád som fotil s modelmi značky Olympus C-4040, C-5050 či C-8080. Ale máte pravdu, vyvolávanie fotiek v temnej komore ma akosi obišlo, aj keď som fotil s analógom, tak to vždy skončilo vyvolaním fotografií v tzv. fotozberniach.

Říkáte, že jste v oblasti fotografování samouk, byly začátky těžké, respektive musel jste si na všechno přijít sám? Pomohl nějaký mentor nebo spíš obrovské množství informací, které jsou dostupné online?

Začiatky boli určite veľmi ťažké, najmä keď ja som si myslel, že viem čo chcem fotografiou ľuďom povedať a oni to nevideli. Keď sa s odstupom času pozerám na tieto svoje fotografie, tiež sa pousmejem, rozdiel je v tom, že dnes už viem, v čom bol problém. Aby som na svoje fotografie dostal spätnú väzbu, začal som uverejňovať fotky na amatérskych portáloch, kde sa pod fotografiami v tej dobe dosť diskutovalo. A ja som začal počúvať tých, ktorých rady boli konštruktívne a zároveň sa mi páčila ich tvorba. Ale ani toto mi nepomohlo sa mi výrazne zlepšiť tvorbu. Tak som začal čítať knihy o fotografovaní a vstúpil som aj do fotoklubu v Stredoeurópskom dome fotografie. To mi výrazne rozšírilo obzory o technických základoch fotografie.

No aplikácia pri fotografovaní bola aj tak veľmi ťažká, ako keď v autoškole od vás žiadajú, aby ste v jednom momente sledovali a vyhodnocovali situáciu pred vami a zároveň točili volantom, radili rýchlosti a nohami stáčali príslušné pedále. Ale postupne to prešlo do rutiny a zrazu to išlo aplikovať aj pri fotení. Samozrejmosťou pre mňa je aj sledovanie tvorby iných autorov, ktorí ma oslovujú a inšpirujú. Navštevujem výstavy, galérie, či aspoň na internete sledujem, čo nové sa objavilo.

Máte nějaké fotografické vzory, které vás inspirovali ve vašich začátcích, anebo vás inspirují doteď?

Je ich veľa, veľa takých, ktorých tvorba ma oslovuje. Vymenovať ich všetkých by bolo nadlho a keby som zabudol na niektorých súčasných, to by ma mrzelo. Inšpirujem sa mnohými, ale zároveň sa snaží zachovať si svoj rukopis, aby bolo poznať, že toto je moja fotografia.

Černobílá fotka je čistší

Většina vašich snímků je černobílá, ale občas se objeví i barevná fotka, na základě čeho se rozhodujete, zda bude fotka černobílá nebo barevná – je to až při prohlížení v počítači nebo už máte vypěstované „černobílé vidění“?

Je to veľmi intuitívne a emotívne rozhodovanie. Pri fotení fotografií, na ktorých sú ľudia a nad kompozíciou vyhrávajú emócie a príbeh, volím čiernobielu verziu, aby práve toto vyniklo. Ak však farba je kľúčová pri kompozícii, použijem aj farebnú verziu. Samozrejme väčšinou už pri fotení viem, cítim, či to bude čiernobiela alebo farebná fotografia. Ak fotografujem širšie zábery väčšej časti krajiny či mesta, rozhodujem sa aj podľa hry svetla a tieňov a nálady, ktorá tam vznikla. Niekedy vzniknú aj obe verzie, keď na každej vidím potenciál.

Dnes vidím v rôznych diskusiách pod fotkami, ako sa začínajúci autori pýtajú, či to majú nechať vo farbe, alebo previesť do čiernobielej verzie. Áno chápem, že ešte nemajú istotu, ktorá fotka bude mať väčší úspech u divákov. Na toto ja nehľadím, vyberám si sám verziu tú, ktorá ma viac ako fotografa reprezentuje bez ohľadu na to, aké reakcie bude mať u divákov. Ale sú samozrejme aj prípady, kde volím automaticky farebnú verziu, medzi ne patria aj rodinné fotografie z dovolenky, aspoň pár pre rodinu spravím podľa ich predstáv :) .

Jak tedy při fotografování pracujete s barvou, fotíte barevně a pak převádíte do černobílé nebo používáte kombinaci RAW + JPEG s černobílým náhledem, abyste měl částečnou představu černobílého provedení už v terénu?

Fotím farebne, ale práve v tomto období skúšam mať prepnutý hľadáčik či displej na čiernobielu, keďže aj toto už niektoré fotoaparáty umožňujú. V posledných rokoch až na výnimky fotím výlučne do RAWu a čiernobielu verziu tvorím až doma v počítači, kde to mám pod kontrolou ja a nie algoritmus prevodu vo fotoaparáte.

Co se týká samotného převodu do černobílé, používáte nějaký specifický postup nebo software?

Každú fotografiu pri prevode do čiernobielej upravujem podľa svojej a aj podľa nálady, ktorú cítim z fotografie. Trvalo istý čas, než som si zaužil postupy, ktoré teraz používam. Na prevod používam Adobe Lightroom a zásuvné moduly, prevažne od Google Nik Collection, čiže Silver Efex Pro. Má jednak prednastavené presety, umožňuje ukladať si svoje vlastné presety a má široké možnosti úpravy, vyladenie fotografie do mnou uspokojivého výsledku.

Štandardne si korigujem úroveň podania farieb, kde mi tento softvér umožňuje pracovať až so 6 farbami, ďalej kontrast samostatne v tmavých a svetlých častiach fotografie a určite aj jas od vysokých cez stredné až po najtmavšie tóny. Stále sa však ešte mám čo učiť a hľadať nové postupy.

Z problémů se umím vykecat

Co je pro vás při focení na ulici oním záchytným bodem? Světlo, stíny, tváře…

Je to veľmi individuálne. Záleží aj aké svetlo je v daný deň či aké je príbehy alebo momenty sa odohrávajú predo mnou. Podľa toho aj mením obsah fotografie. Ak je výborne protisvetlo alebo hra tieňov, tak sa zameriam na ňu. Inokedy zase hľadám viac emócie a výrazy ľudí na ulici. Dôležité je rýchlo a pohotovo reagovať, pretože ide väčšinou o momenty, ktoré sa odohrávajú niekedy len desiatky sekúnd. Ak fotografovi praje aj dobré svetlo a zároveň zachytí aj výnimočný moment, vtedy má šancu vzniknúť  dobrá fotografia.

Streetfotografie a dokument jsou asi nejčastější žánry, kterým se věnujete a jak sám říkáte, je třeba zachytit konkrétní okamžik ještě před tím, než vás lidé zpozorují. Stalo se už někdy, že vyfocený objekt nesouhlasil se zveřejněním snímku nebo by vás dokonce napadl?

Áno stalo sa to. Ale aby som neodradil potenciálnych street a dokumentárnych fotografov, stalo sa mi to za tie roky, čo som nafotil desaťtisíce fotografií, možno 3-4×, že bol vyjadrený nesúhlas, prípadne žiadosť o vymazanie fotografie. Nikto ma ale nikdy nenapadol, i keď raz k tomu už takmer došlo, viem sa z takýchto situácií dostať komunikáciou.

Pri fotení ľudí, kde najprv je potrebné fotiť a až potom riešiť, či niekto nechce byť vyfotený, treba s týmto viacmenej vopred počítať a rešpektovať to. Je to však aj vo fotografovi, ak prejavuje už svojim telom a mimikou obavy a strach, tak aj druhá strana tak reaguje. Ja sa snažím, ak si ma všimnú, opätovať očný kontakt, aby som vyhodnotil situáciu a zároveň vylúdiť úsmev či kývnuť na pozdrav. Proste keď chcete fotiť ľudí, musíte ich mať rád takých akí sú, mať k nim patričnú úctu a rešpekt.

Jak vypadá běžná fotoprocházka Rudolfa Baranoviče? Plánujete předem, co budete fotografovat a kudy se vydáte, nebo je to všechno o náhodě a vyrážíte do ulic v závislosti na tom, jaké je světlo a jakou máte náladu?

Je to ako kedy. Ak viem čo sa v meste odohráva, tak už mám akú takú predstavu, čo chcem zachytiť. Ale sú dni, keď si nič neplánujem a hľadám príbehy a neopakovateľné okamžiky. Ak idem ako sa vraví fotografovať na blind, čiže neviem, čo a kde nájdem, tak sa môže stať, že vychádzka skončí len vychádzkou bez fotografie.

Ak idem na nejakú akciu, udalosť, čo sa v meste odohráva, tak nafotím viac záberov a až doma triedim a vyberám tie najlepšie, ktoré zaujmú. Ak som na akciu najatý fotograf, tak fotím viac ako obvykle, lebo vtedy sa snažíte čo najviac zachytiť a až doma si to usporiadate a zložíte z toho reportáž. Ak si idem fotiť len pre seba, tak ma nič netlačí a fotím si skutočne len to čo ma najviac osloví.

Fotografujete výhradně v Bratislavě a okolí nebo cestujete za fotkou i do jiných  míst

Isteže fotografujem aj inde ako v Bratislave, aj keď fotky z Bratislavy v mojej tvorby dominujú. Je to podľa toho, koľko a kedy môžem cestovať, či už kvôli rodine alebo práci. Boli doby, kedy som častejšie cestoval, tak bolo viac fotografií aj z iných miest. Teraz som viac doma, v rodnom meste a okolí.

Před časem jste vyměnil zrcadlovku Nikon za bezzrcadlovku Olympus a původně jste začínal s kompaktem Canon. Jak vidíte vývoj techniky za pár let? Kudy myslíte, že povede cesta?

Podľa mňa ešte dobrých pár rokov, možno aj viac ako 10, tu určite budú zrkadlovky, ktoré budú skupiny fotografov uprednostňovať. Pokrok však nezastavíte a kvalita zrkadloviek sa nezadržiteľne posúva do systémových fotoaparátov (bezzrkadlovky) a aj do kompaktov s väčším snímačom.

Čiže menšie a ľahšie zariadenia budú s prehľadom nahrádzať veľké a ťažké zrkadlovky. Všetko zlepšuje miniaturizácia, čiže v nasledujúcich rokoch sa dočkáme toho, že aj veľmi malé zariadenia budú mať presné a veľmi rýchle zaostrovanie a oproti zrkadlovkám omnoho menší snímač bude mať porovnateľný dynamický rozsah či citlivosť.

Je podle vašeho názoru důležité, jakým fotoaparátem člověk fotí, respektive má technika zásadní vliv na fotku? Přeci jen kultovní fotky vznikaly i v době kinofilmu, kdy byly možnosti práce například s citlivostí a zpracováním fotky mnohem omezenější.

Je aj nie je. Je to na dlhšiu debatu a čo fotograf, to iný názor. Dnes sa veľmi hľadí aj na vysokú technickú úroveň kvality fotografie, kde je zásadná dokonalá ostrosť a nízka hladina šumu. A toto ide naprieč celým spektrom žánrov fotografie. A nikdy nebudem tvrdiť, že to je zlé, dnes si to aj mainstreamový divák tak žiada. Pri takých fotografiách sa amatérskym fotografom vynárajú otázky typu, čím to bolo fotené, aké nastavenia si preferoval pri tejto fotke a podobne.

Stále je tu však dosť fotografov, ktorí tvoria fotografiu spôsobom, keď diváka či kolegu fotografa nenapadne otázka, čím si to fotil. Lebo pri tejto fotografii to nie je podstatné, dá sa to nafotiť rôznym postupom a rôznou kvalitou zariadenia. Avšak výsledok na fotografii je strhujúca emócia a jedinečná nálada, jednoznačný rukopis autora, ktorý ju vytvoril.

Další fotografie a samostatný rozhovor s Rudolfem baranovičem najdete také v aktuálním čísle časopisu Digitální fotomagazín.

Komentáře

  • 1